Mojmír Hampl (GoodWill 17.5.2010 strana 34, rubrika: Financie)
Úrad dohľadu nad finančným trhom EÚ - rozhodovanie bez zodpovednosti
Každý členský štát EÚ má už vytvorené vlastné dohliadacie orgány nad finančným trhom. Napriek tomu sa chystajú vytvoriť ďalšie kontrolné paneurópske agentúry.
V závere minulého roka dali ministri financií členských krajín Európskej únie zelenú novej architektúre dohľadu nad finančnými trhmi EÚ. Teraz je na Európskom parlamente, aby sa zaoberal touto nadmieru citlivou témou, ktorej najkontroverznejšou súčasťou je odovzdanie moci a zodpovednosti trom novým paneurópskym dohliadacím agentúram pre oblasť bankovníctva, cenných papierov a poistenia.
Rozhodnutie europarlamentu bude mať ďalekosiahle dôsledky a ovplyvní európske financie na mnoho rokov dopredu. Hoci si niektorí ľudia sťažujú, že decembrový kompromis o finančnej regulácii nezachádza dostatočne ďaleko, možno nájsť argumenty pre tvrdenie, že opak je pravdou.
Ignorovanie existujúceho stavu
Odrazovým mostíkom k tomuto zásadnému politickému posunu sa stala správa vydaná začiatkom roka 2009 bývalým francúzskym centrálnym bankárom a šéfom MMF Jacquesom de Larosičrom. Jeho správa však ignorovala veľa životne dôležitých otázok, ktoré boli do značnej miery prehliadané i v následnej diskusii o finančnej reforme.
Ako ukázala kríza, ktorá sa začala v roku 2008, dozorných a regulačných inštitúcií dozerajúcich na európske finančné trhy nie je príliš málo, ale skôr príliš veľa - v EÚ ako celku ich funguje takmer sedemdesiat. De Larosičre a politická diskusia, ktorú otvoril, úplne rezignovali na možnosť, že by sa najprv zjednodušili a konsolidovali inštitúcie na národnej úrovni a až na týchto zoštíhlených základoch by sa prípadne vytvoril nadnárodný orgán. Namiesto toho začíname priamo od celkom nových celoeurópskych inštitúcií.
Klasická byrokratická reakcia
Je to klasická byrokratická reakcia: ak narazíš na problém, vytvor novú inštitúciu. Veľká chyba. Ak do už aj tak spletitého usporiadania v krajinách EÚ len pridáme nové inštitúcie, nepodarí sa nám vyriešiť otázku efektivity, flexibility a hladkosti prenosu informácií cez dohliadací systém na úrovni EÚ.
Spomeňme si na počiatky krízy: napríklad britská banka Northern Rock je dnes považovaná za príklad toho, ako zlá komunikácia a zdieľanie informácií medzi troma národnými inštitúciami ľahko môžu situáciu zhoršiť. Potrebujeme začať pri národných dohliadacích orgánoch (ako to múdro robí Nemecko) a potom v prípade potreby prejsť na európsku úroveň, nie naopak. Nový regulačný model taktiež nerieši pretrvávajúcu slabinu jednotného európskeho finančného trhu: ako zaplatiť náklady (čiže „zdieľať záťaž"), keď skrachuje nadnárodná banka. Systémové riešenie musí prísť pred založením nových európskych inštitúcií, nie až po ňom.
Finančný trh pre dobré časy
My, Európania, možno hrdo vyhlasujeme, že máme jednotný finančný trh, ale ten je nakonfigurovaný len na dobré časy. V zlých časoch sú to národní daňoví poplatníci, ktorí platia za všetky ťažkosti finančného sektora, pretože neexistuje žiadny paneurópsky daňovník ani prijateľné modely zdieľania záťaže. Bez nich sa však len ťažko posunieme vpred.
Vlani v júni sa na úrovni EÚ dohodlo, že rozhodnutia európskych inštitúcií by nemali zasahovať do kontroly členských štátov nad fiškálnou politikou. Ťažko povedať, ako to možno uviesť do súladu s paneurópskou reguláciou. Rad rozhodnutí, ktoré nové európske inštitúcie prijmú, môže byť spojený s nákladmi, ktoré vyjdú najavo až oveľa neskôr.
Existuje tu zaujímavý paradox. Mnoho každodenných cezhraničných služieb, od nákladnej dopravy po kaderníctvo, naráža na značné bariéry a obmedzenia. Ak však poskytovateľ takejto služby skrachuje alebo sa dostane do ťažkostí, existuje len malá pravdepodobnosť, že bude na jeho záchranu povolaná akákoľvek národná vláda. Existujú vôbec nejakí „systémovo dôležití" dopravcovia v EÚ?
Rozhodovať by mali tí, ktorí nesú zodpovednosť
Naproti tomu banky a ďalšie inštitúcie môžu používať európske pasy na poskytovanie finančných služieb, ktoré majú významné dopady na verejné financie po celej EÚ. Myšlienka je to pekná, ale nedotiahnutá do konca: nešpecifikuje totiž, ktorí daňovníci by mali niesť zodpovednosť, ak sa niečo pokazí a sporitelia budú chcieť svoje peniaze späť, ako to bolo v prípade islandských bánk vo Veľkej Británii, v Holandsku alebo aj vo Švajčiarsku.
Tieto kľúčové otázky zostávajú nevyriešené, a tak vytvárame celoeurópsky systém, ktorý porušuje zlaté pravidlo akéhokoľvek inštitucionálneho usporiadania: rozhodovať by mali tí, ktorí nesú zodpovednosť a ktorí musia nakoniec zaplatiť. Takto zostane príliš veľa moci na európskej úrovni, národné inštitúcie sa budú zodpovedať svojim občanom, budú musieť platiť účet, ale zároveň nebudú mať moc. Európske inštitúcie naopak neponesú náklady ani zodpovednosť, ale pritom budú rozhodovať.
EÚ stavia dom od strechy
Je teda nesmierne znepokojujúce, že sa moc týchto inštitúcií môže ešte zväčšiť. Tri nové agentúry nebudú vymáhať iba spoločné technické štandardy, ktoré sa v prípade schválenia Európskou komisiou môžu stať nakoniec záväznými pre celú EÚ, ale tiež budú smieť urovnávať spory medzi národnými dozornými orgánmi.
Ešte dôležitejšie je, že keby Rada vyhlásila stav finančnej núdze - taký, v akom sa momentálne nachádzame - mohli by agentúry EÚ výnimočne získať nadradené postavenie nad národnými dozornými orgánmi. Netreba dodávať, že spory a stavy núdze sú presne tými budúcimi situáciami, ktoré budú mať pre národné politiky a daňových poplatníkov pravdepodobne najväčší význam.
Ak sa budú rozhodnutia o systémovo dôležitých národných finančných inštitúciách prijímať v dobrých časoch na európskej úrovni, ale v zlých časoch zaplatia účet národní daňoví poplatníci, potom celá EÚ prehrá. V dobrých časoch pravdepodobne nebudeme schopní spoznať rozdiel, ale je smutnou realitou, že takéto usporiadanie by ďalšej kríze pravdepodobne nezabránilo. Prečo teda EÚ stavia dom od strechy?