Tomáš Němeček (Týždeň 19. 10. 2015)
Pred dvoma rokmi Česká národná banka výrazne oslabila kurz koruny k euru a tak ho stále drží. Pomohla tým oživiť hospodárstvo. Jej šéf zožal za netradičnú operáciu medzinárodné ocenenia – a domácu kritiku. Guvernér Miroslav Singer.
Po oslabení koruny ste zažili to, čo žiadny z vašich predchodcov: sústredený dlhodobý útok na vašu osobu od najčítanejšieho bulváru. V Blesku zverejnili váš plat, fotografiu vášho domu a rodinný majetok guvernéra, „ktorý všetko zdražel". Ako sa vám s tým žilo?
Kdesi som čítal, že centrálnych bankárov v New Yorku musela niekedy pred prvou svetovou vojnou pred rozzúrenými ľuďmi chrániť polícia. Oproti tomu to bolo ešte dobré. U nás sa bulvár predtým o ČNB nezaujímal, ale vo svete to nie je až také nezvyčajné: Ben Bernanke i Mario Draghi by mohli rozprávať.
Lenže jedna vec je rátať s kritikou, a druhá zažiť v praxi mediálnu kampaň proti svojej osobe.
Natvrdo povedané: ak chce niekto robiť len nekonfliktné rozhodnutia, nemá vo vedení centrálnej banky čo robiť. K tejto práci patrí schopnosť vydržať tlak – aj preto sa za ňu berú nemalé peniaze. Navyše sa ukázalo, že na rodinu, susedov alebo známych nemali tie články veľký vplyv. Niekedy v tom čase som na jednom narodeninovom večierku stretol rockera Ondreja Hejmu, ktorý už zdiaľky volal: „Gratulujem, paráda!" Ja som asi naňho hľadel trochu prekvapene, lebo pokračoval: „Toľko rokov som v šoubiznise, ale trikrát po sebe sa dostať na titulnú stranu Blesku sa mi ešte nepodarilo!"
Lenže vy ste práve vtedy potrebovali presvedčiť verejnosť, že je prospešné zraziť kurz z 25 na 27 českých korún za euro a držať ho tam najmenej rok, možno dva alebo tri.
Napodiv, takto bulvár pomohol odovzdať verejnosti hlavnú správu: že ceny stále klesať nebudú. V roku 2013 bola českým problémom šíriaca sa totálna skepsa a zároveň očakávanie ďalšieho poklesu cien. Spotrebitelia odkladali nákupy, každý finančný riaditeľ firmy si hovoril – tak ešte počkám tri mesiace, nechám dodávateľov, aby nevydržali s nervami a ušetríme ešte pár percent na cene... To bol rozdiel oproti Slovákom, ktorí neprestávali radostne zvyšovať spotrebiteľské úvery, navyše tamojšiu náladu nepochybne povzbudzovala aj uvoľnená rozpočtová politika slovenskej vlády.
Nemali ste vnútorné obavy, že také silné očakávania bude príliš ťažké otočiť?
Ale to je z hľadiska teórie triviálna vec. Uvoľnenie menovej politiky – čo nie sú len úrokové sadzby, ale aj oslabenie kurzu – prináša rast. To sa prednáša v Úvode do makroekonómie I.
Ale ČNB v tom čase už rok držala sadzbu prakticky na nule, a nestačilo to. Až keď siahla aj na oslabenie meny, podarilo sa jej zmeniť celkovú náladu.
Pozrite sa, ja som sa živil praktickou ekonomikou, v rokoch 1997 až 2005 som zažil v predstavenstvách a dozorných radách rôznych podnikov pohyby kurzu. Viem, ako reagujú hospodárske výsledky firiem na zmenu kurzu. V tom zmysle som obavu nemal.
Ale nevedeli ste, kedy to zaberie. Ešte vo februári 2014 ste boli v oficiálnych správach opatrní. Kedy ste si boli istý, že menové intervencie začínajú účinkovať?
My sme boli opatrní preto, že januárové čísla ešte nič nehovoria o podnikoch, ziskoch a výrobe. Každý, kto sa stretol s reálnou ekonomikou vo fabrike, vie, že z januára sa ešte nič vyčítať nedá. Ale inak celý prvý polrok od začiatku intervencií bol ako z učebnice. Hrozne rýchlo sa to prejavilo pri autách – to je klasický „zbytočný“ nákup, ktorý ľudia môžu odložiť. A zrazu sme videli dvojciferné nárasty predajov áut. A slušne vysoké nárasty v prípade chladničiek, práčok, umývačiek.
Bolo pre vás fascinujúce sledovať, ako sa slon českej ekonomiky dal po postrčení do pohybu?
Ale to bol skutočne Úvod do makroekonómie I. Centrálna banka má relatívne veľkú moc ovplyvniť ekonomiku, prinajmenšom krátkodobo. Keď takto náhle oslabíte kurz, zvýšite exportérom ziskovú maržu. Tá je v prípade českých firiem medzi 10 až 20 percentami. A vy ju oslabením kurzu zo dňa na deň ešte zvýšite a hovoríte, že to takto bude platiť najmenej rok. Firmy môžu investovať, pretože investície sa pre ne stávajú ziskovejšie. A tým potiahnu všetko ostatné.
Ale nemohli ste vedieť, ako rýchlo a v akej intenzite sa to stane.
Pretože nikto nevedel, ako bude vyzerať napríklad rozpočtová politika v praxi. Jedna vec sú plány na papieri a druhá vec to, či sa podarí získať napríklad príjmy z európskych fondov. No a bola tu aj bezprecedentná recesia – ale to bol len ďalší dôvod na to, aby sme zasiahli.
V novembri 2013, pri prvej prezentácii po začiatku menových intervencií, ste ako argument použili aj rýchlo rastúcu frekvenciu slov „letáky" vo vyhľadávači Google – aby ste tak ukázali, akí sú Česi citliví na zľavy. Ale nikdy potom už ste tento argument nepoužili. Prečo?
Viete prečo? Vyhodnocovali sme si, ako zaberá to, čo hovoríme. Ukázalo sa, že argumentácia Googlom budí zvlášť u starších ľudí nedôveru: či sme dostatočne seriózni, keď sa odvolávame na nejaký vyhľadávač. Okrem toho sme zistili, že potrebujeme skôr vysvetľovať veci, ktoré sme považovali za základné. Napríklad že uvoľnenie menovej politiky prospieva tým, ktorí žijú zo svojej práce.
Hovoríte, že celá operácia bola úplne v súlade s ekonomickou teóriou. Prečo si myslíte, že menové intervencie mali od začiatku veľa kritikov aj z akademickej obce?
To bolo, pravdupovediac, aj pre mňa najväčšie prekvapenie: že toľko slušne vzdelaných ľudí príde s tvrdením, z ktorého de facto vyplýva, že na cene nezáleží, že zmena kurzu nič nezmení na ziskoch podnikov. U kritikov-laikov bolo častou reakciou vysmievanie a nedôvera. To je starý ľudský mechanizmus, ktorý umožňuje vyrovnávať sa s neznámymi javmi. Keby sa jaskynní ľudia nemohli bleskom a búrkam vysmievať, museli by byť stále zrútení v depresiách zo sveta, ktorému nerozumejú.
Otázka znela na akademikov.
Existujú ľudia, ktorí si nikdy poriadne nesiahli ani na matematické modely snažiace sa mapovať realitu, ani na financie výrobnej firmy. Tí majú sklon brať ekonómiu ako „obkecávaciu“ vedu, ktorá nevie nič predvídať a nemôže nič ovplyvniť. Trochu to chápem: mali sme za sebou veľkú recesiu, keď schopnosť ekonómov predpovedať vývoj zlyhala.
Ale aj vnútri Bankovej rady mali intervencie svojich odporcov. Proti bol napríklad profesor Kamil Janáček, dlhoročný hlavný ekonóm Komerčnej banky.
Nemôžem hovoriť menovite o debate v Bankovej rade. Na to sa ma pýtajte v roku 2019, keď budú odtajnené záznamy z tej doby.
Zatiaľ to vyznieva tak, že vaši oponenti na rozdiel od vás buď nemajú vzdelanie, alebo nemajú prax z podnikov. Ale zjavne boli a sú ľudia, ktorí majú oboje, mali tie isté informácie ako vy, a napriek tomu boli proti intervenciám.
Pretože tu máme mnoho ľudí, ktorí chcú o ekonómii len kecať. Berú ju ako občiansku náuku za totality: po roku 1989 sa zmenili tie správne vety, takže dnes hovoria, že spoločenské vlastníctvo už nie, a privátna firma áno. Tým sa dá v akadémii veľmi slušne uživiť. A teraz si predstavte človeka, ktorý sa tragicky pomýlil: uisťoval, že oslabenie kurzu nepríde, a ak áno, tak nebude fungovať. Musí teda po prvé povedať, že to nie je jeho chyba. Síce mu postupne odpadnú poslucháči, ktorí od neho čakajú, že sa bude v predpovediach triafať, ale zato mu zostanú tí, ktorí sú s ním v mentálnom súzvuku. Tí od neho nechcú predpovede, ale potvrdenie vlastného názoru. Takéto uzatváranie do skupinového myslenia sa deje aj najlepším akademikom. Dnes som si cestou do práce so záujmom čítal o tom, ako Joseph Stiglitz radil Hugo Chávezovi.
On mu asi neradil znárodňovať kľúčové podniky Venezuely.
Zjavne mu to celkom schvaľoval. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu – aj keď práve jeho komentáre stredoeurópskej reality boli väčšinou celkom mimo – a dá sa dohromady s Chávezom. To sa mi zdá skutočne až roztomilé. Ako ľudia podliehame množstvu sebaklamov. Vždy sa snažíme zdôvodniť si, že sme mali pravdu, a nepriznáme si svoj podiel na chybe. Hľadáme náhodu, ktorej vinou sa to všetko stalo. Koniec koncov, umožňuje nám to prežiť samým so sebou.
Dnes by ste povedali: je zjavné, že menové intervencie fungujú?
Splnilo sa všetko, čo sme hovorili, že sa stane: zvýšila sa spotreba, vývoz, oživil sa trh práce, ceny takmer nevzrástli. A naopak, nestalo sa nič z toho, pred čím varovali kritici. Naše tlačové oddelenie má určite dodnes schované vydanie Blesku, kde sa píše, ako všetko strašne zdražie – a na tej istej stránke je reklamná akcia supermarketu sa zľavovými kupónmi.
Mimochodom, ako si tú kampaň Blesku sám pre seba dnes vysvetľujete?
Tak, že si zrazu všimli existenciu centrálnej banky.
Záujmy majiteľov z finančných skupín J&T a Energeticko-priemyselný holding za tým nevidíte?
Nie. To je na mňa príliš sprisahanecké. Videli, že im to funguje v predajnosti novín a reklamy na zľavové akcie.
Ako si vysvetľujete, že prezident Miloš Zeman je dodnes odporcom menových intervencií, dokonca to bude zohľadňovať pri menovaní do Bankovej rady?
Ja sa k prezidentovi aj iným politikom vyjadrujem minimálne. Pokiaľ sa bavíme o vecných problémoch, snažím sa ukázať čísla. Inak nemám čo vysvetľovať.
Ak sú veci také jasné, prečo si myslíte, že ich odporcovia intervenciu nevidia?
Ja som už vlani písal, že očakávam posunutie debaty k téme, či je správna samotná existencia centrálnych bánk. Pretože keď ekonomická realita začne byť nesporná, jeden z možných únikov od témy je ten, že sa začne s dramatickým výrazom debatovať o princípoch. Mne to pripadá ako veľmi český prístup. Občas mám pocit, že keby dnes bolo vynájdené koleso, tak v Nemecku veľmi skoro vzniknú guľôčkové ložiská, zatiaľ čo u nás by niekoľko významných intelektuálov, ktorí tu stále formujú verejnú debatu, začalo uvažovať, či je dobre, že sa môžeme rýchlejšie pohybovať, či to nie je nebezpečné, že ľudia budú na koliesku na stavbách prevážať viac vecí, než predtým nosili po dvoch v koryte. V Česku má veľa ľudí strach ísť do debaty na medzinárodnej úrovni, pretože v skutočnosti to nemajú intelektuálne dosť odpracované. Keby diskutovali o konkrétnych krokoch ČNB, tak cítia, že na to nemajú a že by sa im v zahraničí mohli smiať. Tak prídu s naoko vyhranenou principiálnou pozíciou. V skutočnosti je to intelektuálne hrozne lacné, nič sa tým neriskuje.
Myslíte si, že ste v rokoch 2014 – 2015 zachránili českú ekonomiku?
Vy to chcete do titulku, však? Ale na mňa je to veľmi patetické. Ono by sa možno už teraz začali objavovať svetielka na konci tunela. Ale keby sme pokračovali v tej špirále znižujúcich sa investícií aj spotreby a zároveň rastu nezamestnanosti, investori by nás začali opúšťať. Takže kurz koruny – o ktorom si kdekto myslí, že by bol teraz oveľa silnejší – by najskôr oslabil. Rozčarovanie by však bolo oveľa hlbšie.
Vždy ste hovorili, že príčiny oživenia sú tri: vývoj v eurozóne, rozpočtové výdavky a menová politika ČNB. Ale keď sa človek do vašich prezentácií začíta, nakoniec z nich vyzerá ako najdôležitejšia vaša intervencia.
Nie, je to menšia polovica – alebo väčšia tretina – vplyvu. Ono sa to rok od roku aj mení: napríklad v roku 2014 bol výkon eurozóny pod očakávaním. Potom dala Európska centrálna banka najavo, že je ochotná urobiť oveľa viac, čo sa prejavilo na prílive peňazí aj pomerne dramatickom oslabení kurzu eura.
Koho v ČNB by ste označili za autorov menových intervencií? Názorová väčšina v Bankovej rade sa predsa rodila pomaly, trvalo to skoro rok.
To je opäť otázka na rok 2019 a odtajnenie záznamov. Ale menová politika je proces, ktorý môžu pozitívne ovplyvniť aj tí, ktorých názor nemusí prevládnuť. Bankovú radu ČNB tvorí sedem ľudí. Na to sú celé psychologické štúdie o efektivite malých skupín. Sú schopné vec prebrať zo všetkých strán, dať na stôl všetky argumenty, na ktoré by osamelý, akokoľvek dobrý génius neprišiel. Tak som sa na to pozeral: či už môj názor prevládne, alebo nie, zúčastňujem sa na hľadaní takého riešenia, ktoré s vysokou mierou pravdepodobnosti bude zodpovedať tomu najlepšiemu, čo sa dá v tú chvíľu urobiť.
Tie dva roky vás zrejme utvrdili v tom, že vlastná mena má veľké výhody.
Nepochybne má svoje prínosy, ktoré sú teraz vidieť. Mimochodom, celkom ma fascinuje, keď sa proti využitiu kurzu pre uvoľnenie menovej politiky ozývajú tí istí ľudia, ktorí súčasne odporúčajú Grécku a iným krajinám, aby sa vrátili k národnej mene. To sa mi nezdá ako úplne konzistentná pozícia.
Dobre, a napríklad Slovensku euro prospelo, uškodilo, alebo má zanedbateľný vplyv?
S mojím slovenským náprotivkom Jozefom Makúchom sa zhodujeme, že je ešte skoro na hodnotenie.
V rokoch 2009 a 2010 ste písali veľmi tvrdé články o tom, ako Slovensku euro škodí, najmä jeho exportu.
To bola pravda. Jeden rok to jeho export nepochybne poškodilo.
A to nebolo príliš skoro na hodnotenie?
Ja som povedal, že nie je žiadne prekvapenie, ak má Slovensko v danom roku problém s exportom po tom, čo si zafixovalo – pod vplyvom prílivu kapitálu – veľmi silný kurz. U nás by zodpovedal 22 českým korunám za euro. Ale to nič nehovorí o tom, či mu euro škodí či prospieva dlhodobo. To mi vkladáte do úst niečo, čo som nikdy netvrdil.
V Hospodářských novinách ste už 15. apríla 2009 písali: „Porovnanie vývoja českej a slovenskej ekonomiky totiž rozhodne neprináša priveľa argumentov pre tvrdenie, že by prijatie eura exportérom a priemyselníkom prospievalo." V Lidových novinách ste 6. 1. 2010 uzavreli článok tým, že „zavedenie eura eliminovalo v roku 2009 výhody, ktoré v porovnaní s českou prinášali slovenskej ekonomike uskutočnené reformy". V čase recesie však rástlo Slovensko rýchlejšie ako Česko.
Slovensko už takmer štvrťstoročie rastie rýchlejšie ako my, s výnimkou troch alebo štyroch rokov. Jednak začínalo z nižšej úrovne, jednak urobilo Dzurindove reformy, ktoré krajinu dramaticky posunuli inam. Dnes má podstatne pružnejšiu ekonomiku. Keď sa pýtate, prečo rástlo rýchlejšie ako my aj počas prvej fázy veľkej recesie, prakticky všetko sa dá vysvetliť tým, že jeho rozpočtová politika bola na počiatku recesie oveľa uvoľnenejšia ako naša. Čo nie je kritika voči českej vláde. Boli sme vždy rozpočtovo dosť konzervatívni, či vládol ľavý, alebo pravý stred. Ak sme sa vtedy okolo roku 2010 dostali do stavu, keď sme mali približne 2,5-percentný rast ekonomiky a 5-percentný schodok rozpočtu, muselo sa niečo urobiť – zvlášť s ohľadom na vtedajšiu náladu v Európe. To šliapnutie na brzdu však vtedy znamenalo, že sa naša ekonomika vyvíjala inak ako slovenská.
Ste ročník 1968. Čakáte, že sa dožijete nahradenie koruny eurom?
To bude politické rozhodnutie. Vláda, ktorá bude v Českej republike zavádzať euro (ak tu zostane doterajší spôsob volieb), bude koaličná a euro jej poslúži ako svorník, ako jeden z dôvodov existencie, ktorým bude pacifikovať odbojných poslancov. Alebo to bude taká silná koalícia, že si bude môcť dovoliť poslancov nesúhlasiacich s eurom stratiť. Ale zavádzať ho bude vo chvíli, keď to pre politickú sféru bude prinášať nejakú jasnú hodnotu. Čo v tejto chvíli očividne neplatí. Podľa vládneho uznesenia zo začiatku tohto roka požiada táto vláda budúcu vládu, aby sa pokúsila určiť termín, v ktorom by ďalšia vláda po tej budúcej mohla vstúpiť do eurozóny.
Rozumiem: takže sa toho nedožijete ...
To sa bavíme o tom, ako sa bude euro v tom čase u nás vnímať. V minulosti sa to zvádzalo na predchádzajúceho prezidenta, ktorý vyvolal chladný vzťah Čechov k euru. Teraz máme prezidenta, ktorého vzťah k euru je jednoznačne pozitívny (hoci nie som si istý, nakoľko je pri dnešnom vývoji konzistentná jeho pozícia „euro áno, ale v eurozóne každý za svoje“). A nič sa nemení. Publikoval som pred časom dáta, ktoré priaznivcov integrácie príliš nepotešili: nožnice medzi rastom eurozóny a rastom ostatných krajín EÚ sa v posledných rokoch roztvárajú. Krajiny mimo eurozóny v priemere rastú rýchlejšie. Pritom ide o kumulované čísla za dlhšie obdobie, do ktorých sú započítané aj noví členovia – všetko pekné, mladé, šikovné ekonomiky. Eurozóna teraz prosto neprosperuje. A do toho máte voličov presviedčať, aby sme urobili predvstupové reformy? Každá zmena si vyžaduje motiváciu. U nás je ju teraz ťažké nájsť.
Nevidíte žiadny argument pre vstup?
Máme dvoch veľmi významných obchodných partnerov v eurozóne a eliminácia kurzových rizík je pre podnikový sektor nepochybne pozitívna. Ale musí byť vidno, že eurozóna funguje, že tam nie je stále nejaká kríza. Ak trávite 60 percent času na samitoch tým, že sa debatuje o dvoch percentách európskej ekonomiky, ktoré sa volajú Grécko, neostáva vám čas na diskusiu o iných veciach. Pre mňa rozdelenie Čechov a Slovákov na dva štáty malo prínos v tom, že prestalo dohadovanie, či za niečo môže ten druhý. Mám pocit, že v eurozóne je sklon hovoriť, že za to môžu Nemci, Draghi, alebo, naopak, Taliani, Gréci ... Keď ste mimo eurozóny, paradoxne to vytvára silnejšie stimuly na to, aby krajina začala sama riešiť svoje problémy. Nemá sa na koho vyhovoriť.
Čo si myslíte o povolebnom Grécku? Je tamojšia kríza v zásade zažehnaná?
Za hodnotu zodpovedajúcu štyrom našim štátnym rozpočtom ste schopní – ak by sa tie peniaze minuli naraz – vyriešiť problémy štátu s podobnou veľkosťou. Môžete za to urobiť oddlženie, alebo naopak, znovuzavedenie drachmy. Lenže obávam sa, že peniaze boli minuté spôsobom, ktorý k efektívnemu riešeniu neviedol. Takže z toho Grécko nie je vonku.
Ale už nezaberá väčšinu európskej debaty.
Pretože už si všetci uvedomili, že to nemá zmysel. Jeho výhoda je dnes v tom, že približne dva-tri roky nebudú veritelia (ak bude na jeseň odsúhlasená ďalšia dohoda) od Grécka nič chcieť a tak bude žiť za svoje. Tým sa však jeho problémy neriešia, len odsúvajú.
Dá sa s istou mierou zjednodušenia povedať, že Grécko čaká to, čo by čakalo nás, keby ČNB nevykonala menovú intervenciu?
To by som nepovedal. Naša ekonomika by k nejakej reakcii menovej alebo rozpočtovej politiky bola skôr či neskôr dotlačená. Keď máte samostatnú menovú politiku, tak oveľa skôr dostanete lekciu, ak niečo robíte zle: investori vás začnú trestať a obyvateľstvo zisťuje, že mena je pod útokom. Keď ste v eurozóne, spozná sa to, bohužiaľ, neskôr – až keď vám ako štátu nikto nechce požičiavať.
Takže Grécko čaká niekoľko stratených rokov.
Áno. A zároveň si môže nahovárať, že to nie je jeho vina.
Čo plánujete ďalej vy osobne? Po práci guvernéra už môže byť každá práca trochu malá.
Máme povinnú karanténu po odchode z funkcie aj preto, že verejnosť má právo na to, aby sme pracovali do poslednej chvíle mandátu a netrávili jeho záver hľadaním novej práce. Tak ju na to hľadanie využijem. Zrejme sa vrátim do privátneho sektora; neviem si veľmi predstaviť, čo iné by ma mohlo stretnúť.
Môžete tiež pestovať víno a nerobiť už nič.
To sa mi ešte nechce, na to som primladý.
Celú novú Bankovú radu menuje postupne prezident Zeman. Čo si dnes myslíte o modeli, keď rozhoduje výlučne sám český prezident a na rozdiel od vymenovania ústavných sudcov ani neprejdú verejným vypočutím a schválením v Senáte?
Nemám pocit, že je verejné vypočutie kandidátov mimoriadne užitočné. Nevidím ho ako niečo výrazne negatívne, ale ani tam necítim dramatický prínos.
Dali by sa nájsť aj vaše iné názory. Keď kedysi v roku 2000 vybral prezident Havel vášho predchodcu Zdeňka Tůma, prinieslo to kritiku vtedajších politických spojencov Miloša Zemana a Václava Klausa. Vy ste sa vtedy Tůmu dôrazne zastali, ale zároveň ste napísali, že by civilizovanej krajine pristalo verejné vypočutie v Senáte.
Dokonca by ste našli ešte staršie moje vyjadrenie. Koncom 90. rokov skupina mladých ambicióznych ekonómov blízkych prezidentovi Havlovi písala o tom, ako by možné veto Senátu zničilo proces vymenovania. Na to som namietal – nebláznite, prezidentom nebude vždy Václav Havel. Čo budete hovoriť o neobmedzenej právomoci prezidenta, až ním bude Václav Klaus alebo Miloš Zeman? To bol jeden z mojich prorockých textov. Debata o systéme sa nemá viesť s ohľadom na ľudí vo funkciách.
Však o to ide: či je rozumné vsadiť všetky vajcia do jedného košíka a zveriť výber jednému prezidentovi, akokoľvek geniálnemu.
Asi som dnes trochu zmenil názorovú pozíciu. Videl som medzitým, ako vyzerá vymenovanie v iných krajinách. A keď krajina čaká na vymenovanie viceguvernéra, pretože sa na ňom nezhodli ústavní činitelia, tak to môže byť problém.
To hovoríte o kom?
O Slovensku. Ale ten proces nie je veľmi pekný ani v mnohých iných krajinách, ktoré poznám. Môj predchodca Zdeněk Tůma, keď sme sa o tom spolu bavili, veľmi rozumne hovoril: ideálny by bol dlhší mandát než dnešných šesť rokov, ale bez možnosti obnovenia. Pretože obdobie pred obnovením je jediné, keď sa člen Bankovej rady môže cítiť obmedzený vo svojej nezávislosti. Ale musím povedať, že model, keď menuje výhradne prezident, prináša jednu veľkú výhodu: ten, kto vymenúva, vie, že sa nemôže na nikoho vyhovoriť. Historicky to viedlo k tomu, že všetci doterajší prezidenti svoje rozhodnutia veľmi zodpovedne zvažovali. Prestalo by to fungovať vo chvíli, keď by sa prezidentom stala nejaká veľmi podivná, extrémna osobnosť. A ak sa bavíme čisto všeobecne o teoretickom modeli, potom by bola pravdepodobnosť vyššia pri priamej voľbe ako u prezidenta voleného parlamentom. Takže je to celkom pekný politologický paradox: vymenovanie prezidentom, ktorý nemá žiadne obmedzenia, sa dlhodobo – v čisto teoretickej rovine – javí riskantnejšie v okamihu, keď je tento prezident volený priamo.