Tatiana Vavrová
(Trend 5.5.2011 str. 32, Téma)
Ťažko stanoviť dátum svadby, keď neviete, ako bude vyzerať nevesta, hovorí o vstupe Česka do eurozóny viceguvernér ČNB Mojmír Hampl
Mladý, dynamický a skeptický. Tak pôsobí na prvý pohľad viceguvernér Českej národnej banky Mojmír Hampl. V názoroch na užitočnosť eura pre mladé ekonomiky je jednoznačný. Pripúšťa, že ak si krajina nevie udržať poriadok v hospodárení vlastnými silami, môže byť v niečom prospešné. No v prípade domácej ekonomiky to tak nevidí. Euro podľa neho od začiatku nebolo tvorené ako projekt pre "chudobné" krajiny.
* Ste známym odporcom prijatia eura. Napriek tomu, vidíte aj niečo pozitívne na jeho zavedení?
Plusy sú dobre zmapované, na úrovni firiem i domácností. Odpadá kurzové riziko či časť transakčných nákladov. Otázka je, akú cenu za to platíte. Či nie je omnoho vyššia v makroekonomike. Tí, čo zdôrazňujú tieto výhody, si podľa mňa neuvedomujú, že tým, že odpadne kurzové riziko, sa nekončí súboj o konkurencieschopnosť konkrétnej firmy. Tento argument počúvam veľmi často: máme stratu z kurzových pohybov, a keď sa jej zbavíme, je to vyriešené. Ale takto to nie je. Pretože keď pokračuje proces konvergencie ekonomiky, tak sa v nákladoch firmy prejavuje v inej podobe. Keď rastú ceny rýchlejšie, tak to cítia aj firmy. Len to nie je tak pekne oddeliteľné ako kurzové náklady.
* No to si šéfovia firiem musia uvedomovať. Napriek tomu prieskumy hovoria, že väčšina českých firiem, hlavne tých obchodujúcich so zahraničím, je silne za euro.
Určite. Z rozhovorov s nimi mám dojem, že čo by oni chceli, nie je ani tak euro, ako menová únia s Nemeckom. No to nie je alternatíva, ktorá by bola teraz na stole.
* V súvislosti s integráciou sa v eurozóne momentálne silne skloňuje čoraz užšia fiškálna. A vy hovoríte, že na rad príde časom i tá politická, vytvorenie európskeho štátu. Vyzerá to, že politici zo silných štátov vedia využiť toto turbulentné obdobie na ponúkanie užšieho spájania ako riešenia na prevenciu budúcich kríz.
Ale to je predsa jasné. K tomuto to muselo viesť. Je to úplne unikátna situácia, že máme menu a nemáme k nej štát. Pre mňa to bola, bez ohľadu na túto krízu, len otázka času, kedy by sa objavila tá požiadavka na politickú "nohu". Aj to treba zvažovať pri rozhodovaní o zapojení sa do zóny.
* Čisto ekonomicky, pomohla by užšia integrácia vo fiškálnej oblasti, na trhoch práce, v daňovej oblasti pri predchádzaní budúcim problémom?
Pozrite, v tejto kríze sa rozbilo množstvo mýtov. A množstvo sa ich objavilo. Povedal by som, že tí, ktorí ich vytvárali predtým, vytvárajú aj tie dnešné. Jeden z nich je práve ten, že keď budeme mať jeden európsky federálny štát a jeden federálny rozpočet, tak ho budeme vedieť udržať ľahšie v určitých hraniciach. Ale prečo by to tak malo byť? Očakával by som, že to bude skôr naopak. Veď z federálneho rozpočtu vyskladaného z členských štátov by muselo dochádzať k oveľa väčšiemu prerozdeľovaniu a handrkovaniu. A ak sa pýtate na to, či sa kríza nevyužíva na presadenie takýchto myšlienok, tak, samozrejme, že áno. Platí známa veta Never waste a good crisis - Nikdy si nenechaj utiecť dobrú krízu ako príležitosť. No fundament je v tom - pokúsim sa to formulovať neprovokatívne, aj keď mi to ide ťažko - že tie úvahy o fiškálnej únii, transferoch sú nutným dôsledkom celého projektu eura, toho, ako bol vystavaný. Skôr ma prekvapuje, že to toľko ľudí prekvapuje. Je pre mňa ťažké sa takýchto myšlienok zbaviť, keď hlavný európsky integračný mainstream uvažuje jednoduchým spôsobom: mám nejaký problém, vyrieši ho viac integrácie. Nedarí sa riešiť, potrebujem ešte viac integrácie. To je intelektuálna jednosmerka. Ja tomu neverím. Používam na to jedno prirovnanie. Aj na trhoch máme radi konkurenciu. Neviem, prečo by nemala fungovať aj medzi štátmi.
* O čo by mali súperiť?
O daňových poplatníkov, investorov. Tým, že všetko zjednotíme, potenciálny rast nezvýšime. Skôr naopak. To je veľká integračná téma, ktorá, bohužiaľ, zostáva schovaná za tými aktuálnymi problémami. Na úrovni jednotlivých krajín, ich politickej reprezentácie sa riešia tieto otázky veľmi málo. No ich vyriešeniu sa nevyhneme.
* Tie aktuálne požiare - dlhové krízy viacerých štátov - sa rozhoreli pre nezodpovedné vlády, ktoré ani v dobrých časoch nešetrili a fixovali sa na trojpercentný deficit...
Presne, no trhy verili, že keď je štát v eurozóne, tak tie dlhy niekto zaplatí. Stavili si, a ako sa ukazuje, tá stávka bola do určitej miery správna. Trh to v zásade videl tak, že integračná ideológia povedie k tomu, že v prípade problémov eurozóna urobí radšej bailout, než by nechala problémovú krajinu zodpovedať za vlastné záväzky. Kedysi som to formuloval do teorémy troch nemožností: z eurozóny nemôžete vystúpiť, nikto v nej nemôže zbankrotovať a v nikoho v nej nemožno zachraňovať.
* To už neplatí.
Áno, to bolo do krízy. A bola otázka, ktorý z tých švov praskne ako prvý. Samozrejme, že najskôr praskol ten tretí, bailout. Bol prvý na rade, aby bol obetovaný.
* Nehovoríte to priamo, ale z vašich vyjadrení vyplýva, že Grécko už malo byť dávno po reštrukturalizácii dlhov.
Odpovedi na túto otázku by som sa, s dovolením, vyhol. Opíšem to tým, že v minulosti sa krízy zadlženosti riešili buď infláciou, alebo bankrotom. My sme vymysleli tretie riešenie, ktoré sa volá bailout, teda prenášanie dlhov z pliec jednej krajiny na plecia iných. A jediné, čo k tomu môžem dodať, je, že sa sám seba pýtam, či je to udržateľné riešenie.
* Tú tretiu cestu ste nazvali i "pretĺkaním sa". Kde sa môže skončiť? Tým, že sa vyčerpajú všetky záchranné eurovaly?
Ja to neviem. Dúfam, že odpoveď majú tí, ktorí tie mechanizmy konštruujú.
* Ako formou a do akej miery by mali byť do hasenia dlhových požiarov zatiahnutí aj veritelia?
Prišlo by mi logické, aby sa tak stalo. Veritelia už istým spôsobom do toho zatiahnutí aj sú. Veď sa rozhodlo, že sa zmenia podmienky pôžičky Grécku, predĺži sa dvojnásobne splatnosť, znížia sa úroky. Časť zodpovednosti tak títo veritelia už prevzali. Akurát sú to verejní veritelia, nie tí súkromní. Neviem, či si to mnohí uvedomujú, ale keď sa bavíme o reštrukturalizácii, tak možno by nejaký trhový analytik povedal, že takouto zmenou podmienok v priebehu ani nie roka - v neprospech veriteľov - sa už deje. Veď akceptujú, že dostanú menej peňazí a neskôr.
* V období, keď "praskajú" dlhové problémy a všetci vidia, aké nezodpovedné boli vlády, silnejú hlasy, aby bol aktívnejší prísny MMF. Vy s týmto názorom možno nesúhlasíte, keďže sú známe vaše kritické názory na úlohu fondu v kríze.
Ale nie, priznám sa, že na začiatku krízy by mi prišlo logickejšie, aby záchrana prebiehala cez inštitúciu na to určenú, teda cez MMF. To, že si Európa teraz vytvorila i ďalšiu inštitúciu, európsky menový fond, nie je veľmi prekvapivé, no asi by to šlo i bez neho.
* Vašou veľkou témou bolo, aby trhy pochopili, že nie všetky krajiny nášho regiónu sú na tom rovnako. Máte pocit, že ste v osvete uspeli?
Myslím, že sa podarilo rozbiť ten príbeh, populárny na začiatku roku 2009, že stredná a východná Európa ako celok je ohrozený región a že má ako celok identické problémy, napríklad úvery v cudzích menách. Je smutné, keď to hádzanie krajín do jedného košíka robia tí, ktorí to majú vedieť najlepšie, teda i nadnárodné inštitúcie. Tie si predsa platíme ako akcionári preto, aby pomáhali správnemu hodnoteniu.
* Ako ďalej? Zhodneme sa na tom, že štáty musia šetriť...
Áno, a to bez ohľadu na menu, ktorú používate. Záleží predsa len na tom, či máte stabilizujúce domáce politiky, splnené domáce úlohy. Či máte v poriadku verejné financie, politiky podporujúce konkurencieschopnosť, flexibilitu trhu práce. Otázka menovej integrácie je z tohto pohľadu sekundárna. Lebo keď máte toto v poriadku, môžete žiť v akomkoľvek menovom usporiadaní. Centrálni bankári používajú niekedy frázu, že keď je všetko zle, tak vám menová politika nepomôže, a keď je všetko dobre, tak je úplne zbytočná. My sme v realite niekde medzi tým. Potom je tu otázka pre národnú reprezentáciu, či verí, že menové politika môže urobiť nejakú prácu, ktorú nemôžu urobiť ostatné politiky. Potom má zmysel ju mať. Ale späť, je jasné, štáty si nemajú žiť nad pomery. No to bolo jasné už pred krízou.
* Vám je to jasné, a teraz už mnohým ďalším. Ale zoberte si prvú reakciu, keď začala silnieť ekonomická kríza - tou bolo ďalšie míňanie, reprezentované napríklad šrotovným, aby sa stimulovala ekonomika.
Je zvláštne, aké ťažké je niekedy uvedomiť si elementárne fakty. Že sa nemá žiť nad pomery. Z hľadiska budúcnosti ma zaujíma hlavne to, čo sa bude diať so zadlžovaním krajín, s vymáhaním pravidiel, keď prídu dobré časy. Teraz to všetci chápu, sú zlé časy. A v tomto som skeptik, že by kríza tak zmenila správanie priemernej politickej elity, že by v dobrých časoch nezabudli na ponaučenia z tých zlých. Nechce sa mi tomu veriť. Je to proti historickej skúsenosti.
* Vzťah ČR k vstupu do eurozóny je rezervovaný. No vstúpiť do nej ste sa zaviazali, hoci termín nie je určený.
Hovorím tomu, že ťažko sa stanovuje termín svadby, keď neviete, ako vtedy bude vyzerať nevesta.
* Ako bude vyzerať eurozóna povedzme o desať rokov? Rozoberajú sa rôzne alternatívy, od dvojrýchlostnej Európy až po rozpad.
Viem si predstaviť úplne všetko, otázka je, čo je realistické.
* Je realistický rozpad? Lebo stále zaznieva argument, že by bolo drahšie vrátiť sa k pôvodným menám, než platiť záchranu členov eurozóny.
Moje osobné očakávanie je, že eurozóna prežije, zostane fungovať ako menová zóna, no za cenu veľkých nákladov. Priamych, vo forme spomínaných fiškálnych nákladov jednotlivých krajín, i nepriamych, ktoré ma trápia ešte viac. Teda za cenu straty potenciálneho rastu či jeho zníženia. Je v záujme ČR, aby eurozóna fungovala. Je to náš obchodný partner, máme tesné vzťahy. Bolo by fajn, keby všetko fungovalo dobre. Ale povedal by som, že máme jednu drobnú výhodu, luxus, že môžeme počkať a zistiť, ako to bude vyzerať o pár rokov. Je to rozumné rozhodnutie vlády, že teraz nebude stanovovať žiadny termín možného prijatia eura. Nič nás nenúti, aby sme sa toho projektu zúčastnili.
* Urobilo Slovensko unáhlené rozhodnutie, keď sa ponáhľalo do zóny?
To sa nedá nikdy hodnotiť bez kontextu danej zeme. Ja sa môžem pozerať na tie ekonomické faktory, ale úlohu hrajú i mnohé ďalšie, politické, prestížne, romantické... To si musí každý rozhodnúť sám. Viac ma bude zaujímať postup Českej republiky.
MOJMÍR HAMPL (36) začal kariéru ako analytik Českej národnej banky, neskôr prešiel do Českej sporiteľne. V roku 2006 sa vrátil do centrálnej banky, keď sa stal členom jej bankovej rady. Od roku 2008 je jej viceguvernér.