Vladimír Tomšík (hnonline.sk 25.8.2009 )
Prijatie eura nemusí byť hneď riešením z krízy. Krajiny s fixným kurzom si zároveň uchovávajú aj kurzovú nepružnosť a platí pre ne hrozba hlbšej a drahšej krízy. Popritom výkyvy voľne plávajúceho kurzu pôsobia jednoznačne stabilizačným smerom, čo pravdepodobne pomohlo zmierniť aj priebeh krízy v Česku (na snímke český premiér Jan Fischer).
Hovorí kríza v prospech rýchleho prijatia eura? Ako by sa vyvíjala situácia v niektorých európskych ekonomikách, keby už dnes mali spoločnú menu? Pomáhajú národné meny ekonomikám skôr utlmiť dopady krízy alebo naopak bude kríza v krajinách, ktoré si národnú menu ponechali, hlbšia a drahšia? Fixný kurz nepomáha
Odpovede na tieto otázky nie sú paušálne platné. Vezmeme si napríklad krajiny, ktoré dlhodobo udržujú prakticky fixný kurz svojich mien voči euru, Sem patrí predovšetkým Pobaltie, Bulharsko, ale i Dánsko.
Banky i firmy v týchto krajinách si často a systematicky požičiavali v zahraničí a získanú likviditu umiestňovali na domácom trhu alebo ju používali na vlastnú potrebu.
Záporná bilancia úverov a prijatých vkladov zo zahraničia, vydaných dlhových cenných papierov a ďalších finančných inštrumentov v týchto krajinách postupne rástla a dnes sa pohybuje nad 40% ich HDP ( a to i v Dánsku) a v Lotyšsku sa dokonca odhaduje na približne 70% HDP. K pevnej mene hlbšia kríza
Pozícia týchto krajín bola logicky veľmi krehká, keď nastala kríza likvidity, a miestne banky a firmy museli postupne splácať svoje záväzky zahraničným subjektom. Nové úvery sa im totiž poskytovali za omnoho menej priaznivých podmienok alebo vôbec. Krajiny s fixným kurzom sa tak dostali do obtiažnej pozície.
Ich ekonomiky museli čeliť kurzovej nepružnosti a nemožnosti podieľať sa na klesajúcich úrokových sadzbách v menovej únii. Navyše kurzy mien týchto krajín sú síce stále fixné, ale existuje tu nemalá pravdepodobnosť, že budú voči euru nakoniec devalvované, čo vytvára niekde menšiu (Dánsko), inde väčšiu (Lotyšsko a Estónsko) rizikovú prirážku.
Každý investor dnes logicky požaduje výrazne vyšší úrokový výnos z aktíva denominovaného napríklad v lotyšskej mene než za porovnateľného aktíva v eure.
Vo všeobecnosti je možné povedať, že týmto krajinám národná mena pri tlmení dopadu krízy skutočne nepomáha. Ak si totiž uchovajú kurz svojich mien fixný, uchovávajú si i rovnakú kurzovú nepružnosť, akú by mali ako členovia menovej únie. Navyše sú kvôli rastu rizikovej prémie vystavené vyšším úrokovým sadzbám a celkovo čelia napätejšej situácii na trhoch s úvermi. Kríza tak pre ne bude drahšia a zrejme i hlbšia. Výkyvy pomáhajú k stabilizácii
Postavenie Česka je iné napríklad v tom, že tunajšie banky v minulých rokoch systematicky “nedovážali" likviditu, aby ju alokovali na našom trhu, ale skôr ju “vyvážali". To bol logický dôsledok toho, že české úroky boli v posledných siedmich rokoch relatívne blízke úrokom zahraničným či dokonca české úroky boli nižšie.
Priebeh krízy v Česku nepochybne zmierňuje aj voľne plávajúci kurz. Slabšia koruna totiž predsa len pôsobí protismerne k poklesu zahraničného dopytu a ponuky a navyše dokáže prispieť k stabilizácii ekonomiky. Ak menový kurz posilní v okamihu, kedy je ekonomika na vrchole cyklu a začína sa prehrievať (alebo naopak ak kurz oslabuje pri nastupujúcej recesii), pôsobia kurzové výkyvy jednoznačne stabilizačným smerom.
Za dvanásť rokov, po ktorom sa koruna voľne pohybuje voči ostatným menám, zažilo Česko omnoho väčších či menších výkyvov okolo dlhodobého, konvergenciou podloženého, posilňujúceho trendu českej meny. Väčšina dlhodobých “vlniek" nemala na makroekonomiku zásadný vplyv. Niektoré väčšie výkyvy nepriamo súviseli s privatizačnými príjmami, iné so sentimentom na celkovom trhu emerging markets. Ilúzia ochrany
Nepodliehajme ilúzii, že členstvo v eurozóne môže samo o sebe nejakým spôsobom zmierniť vývoj recesie či ochrániť krajinu pred budúcou krízou. Rozhodujúci pre vývoj každej ekonomiky bolo i naďalej bude správanie domácej hospodárskej politiky a funkčnosť trhových hospodárskych mechanizmov.
V tomto smere je v Česku veľmi znepokojujúci hlavne dlhodobý trend vývoja verejných financií, vyznačujúci sa rastúcim podielom mandatórnych výdavkov, vysokým nárastom dlhovej služby a dlhodobo vysokými deficitmi bez ohľadu na fázu hospodárskeho cyklu. Ak dnes niekto bude argumentovať v prospech urýchlenia vstupu do eurozóny, mal by najprv bojovať za návrat fiškálnej politiky k stabilite a pružnosti.